Materská škola naučí deti viac, než dokáže rodič doma

Ani ten najstarostlivejší rodič nedokáže dať dieťaťu to, čo predškolské zariadenie. Už aj preto, lebo tu sa dieťa učí aj od ostatných detí.

Deti sa začínajú učiť od narodenia. Učia sa, kto sú ich rodičia, ako reagovať, keď sú hladné a keď sú veselé, učia sa hygienickým návykom, komunikácii, interakcii s okolím...

Predškolská výchova zohráva dôležitú úlohu pri rozvoji a rozširovaní kognitívnych a sociálnych zručností detí. Mozog dieťaťa sa veľmi rýchlo vyvíja a s každým novým poznatkom v ňom vznikajú nové neurónové spojenia, ovplyvňujúce myslenie, cítenie a reakcie dieťaťa aj v dospelosti.

Predškolská trieda v škôlke je vnímaná ako "malá prvá trieda". Nároky na deti sú vyššie, no nie tak, aby ich nezvládali, ale aby im uľahčili nástup do školy. Deti sa v škôlke učia nové veci a rozvíjajú svoje schopnosti. Okrem toho sa učia správať v kolektíve a budujú si sebavedomie. Deti, ktoré navštevujú materskú školu, sú lepšie pripravené na základnú školu. Majú bohatšiu slovnú zásobu, základy matematických zručností, rozvinutejšiu jemnú aj hrubú motoriku.

Prečo je materská škola dobrá pre predškolákov?

• Predškolská dochádzka je miestom, kde sa dieťa stretáva v štruktúrovanej organizácii s učiteľmi a deťmi. Naučí sa postupovať podľa pokynov, prihlásiť sa, keď chce hovoriť, sústrediť pozornosť na učiteľa, klásť mu otázky. Zároveň sa dieťa učí rešpektovať a tolerovať ostatné deti.
• V škôlke sa dieťa učí riešiť problémy svoje aj ostatných. Hrá sa s rovesníkmi, buduje si sebadôveru a dôveru v ostatných. Deti v škôlke rýchlo zistia, že mnoho vecí dokážu samé a nemusia o všetko prosiť mamu. Pre ich sebavedomie je to veľký krok.
• Deti majú tisícky otázok a rodičia nemajú neobmedzenú kapacitu. V škôlke deti dostanú veľa odpovedí aj skôr, než sa spýtajú. Hľadajú ich s kamarátmi skúmaním, experimentovaním, konverzáciou.

Matematika hrou: Takto si ju obľúbia škôlkári aj školáci

Čo sa deti v škôlke naučia podľa veku

Niektoré deti sú pre škôlku zrelé už vo veku 2,5 roka. Od troch rokov by škôlku malo postupne zvládnuť každé dieťa. Niektorým to ide ľahšie, s inými je treba viac trpezlivosti, no netreba sa vzdávať.

Najmenšie deti vo veku 3 - 4 rokov v škôlke:

• Učia sa byť bez rodičov
• Nadväzujú prvé vzťahy mimo rodiny
• Orientujú sa v novom prostredí
• Zvykajú si na určitý systém
• Začleňujú sa do skupiny a učia sa asertívne presadzovať svoje potreby
• Experimentujú v oblasti výtvarnej, literárnej, hudobnej
• Učia sa trpezlivosti pri realizovaní svojich túžob

Hry na rozvoj hrubej motoriky

Staršie deti vo veku 4 - 5 rokov v škôlke:

• Učia sa dokončiť činnosť
• Zvládajú komunikáciu so skupinou aj s kamarátmi jednotlivo
• Osvojujú si pravidlá správania sa v skupine
• Naučia sa presadiť svoje záujmy, ale aj ustúpiť
• Osvojujú si správny postoj, sedenie, chôdzu
• Zdokonaľujú hrubú aj jemnú motoriku
• Naučia sa nové hry, rozširujú si okruh záujmov

Odmeňujte deti hviezdnym odmeňovacím systémom

Predškoláci 5 - 6 roční sa v škôlke intenzívne pripravujú na školu:

• Rozvíjajú sebaovládanie
• Učia sa hľadať rôzne možnosti riešenia problémov a konfliktov
• Získavajú pohybové zručnosti, majú základy gymnastiky a atletiky
• Rozvíjajú jemnú motoriku, vedia správne držať pero, ceruzku, lepiť, skladať papier
• Učia sa pracovať s rôznymi druhmi materiálov
• Učia sa pracovať podľa pracovného postupu
• Získavajú technické zručnosti
• Orientujú sa v priestore a čase
• Majú základy matematiky, abecedy
• Učia sa prijať kritiku a pochváliť druhých

Čo by mal vedieť predškolák pred nástupom do školy?

3 najčastejšie rodičovské mýty o škôlke

Napriek tomu však stále existujú rodičia, skeptickí voči predškolskej dochádzke. Pozreli sme sa na najčastejšie argumenty, pre ktoré svoje deti do predškôlky dať nechcú.

1. Svoje dieťa dokážem naučiť všetko, čo ho naučí škôlka

"Prečo by som mala posielať svoje dieťa do predškolského zariadenia, keď ho doma dokážem naučiť to isté a ešte aj viac?" Túto otázku si kladú mnohé mamičky, ktoré nemajú záujem na tom, aby ich dieťa chodilo do škôlky. Sčasti majú pravdu. Doma sa deti naučia aj čítať, počítať, používať nožnice, zaviazať si šnúrky, umyť si ruky pred obedom a ďalšie praktické zručnosti. Čo sa však doma nenaučia, je interakcia s inými deťmi. Zdieľanie skúseností v kolektíve. Správanie sa medzi rovesníkmi.

Predškolské vzdelávanie u detí posilňuje schopnosti, ktoré získali doma. Učitelia a vychovávatelia sú odborníci, pracujúci so špeciálnymi metódami na posilnenie fyzického, sociálneho, emocionálneho, kognitívneho a jazykového vývoja dieťaťa.

Okrem toho ak dieťa počúva takéto podhodnocovanie učiteľov a vychovávateľov, osvojuje si ho a prenáša ho aj do predškolského a školského zariadenia. A to vo vzťahu učiteľ - dieťa nerobí dobre.

2. V škôlke sa deti len hrajú a spievajú

Je to tak. A je to preto, lebo hra je pre deti najlepší spôsob, ako sa naučiť komunikovať, spolupracovať, riešiť problémy, vychutnávať si aktivity, budovať si sebavedomie a byť súčasťou komunity. Pri hraní hier a spievaní sa vytvárajú nové a nové neurónové prepojenia v mozgu.

Pri hraní hier deti ukoja svoju zvedavosť, naučia sa tímovej práci, zdieľaniu praktík a rozvoju činností pri riešení problémov.

Spievanie povzbudzuje rozvoj reči a jazyka, rozširuje slovnú zásobu, zlepšuje komunikačné zručnosti. Spievanie deťom uľahčuje osvojovanie si nových zručností. Piesňou sa naučia abecedu, farby aj počítať.

3. Deti si aj tak nebudú pamätať, čo robili v škôlke

Dlhotrvajúca štúdia HighScope Perry Preschool rozdelila deti predškolského veku do dvoch skupín. V jednej boli tí, ktorí predškolské zariadenie navštevovali a v druhej deti, ktoré do škôlky nechodili. Vedci tieto deti sledovali až do veku 40 rokov. Zistili, že "škôlkari" mali vyšší príjem, viac ich dokončilo strednú školu a bolo zamestnaných, spáchali menej zločinov.

Možno si deti nebudú pamätať, čo robili v predškolskom zariadení, rozhodne tu však získajú pevné základy a predpoklady pre lepšiu budúcnosť.

Zdroj: novakdjokovicfoundation.org, parents.com, rasmussen.edu, highscope.org, kqed.org, rainbowpreschools.com, greatschools.org

Vytlačiť stránku Zdielať článok

Jiŕí Halda: Nepoznám ťažšiu profesiu ako je učiteľka v materskej škole

JIŘÍ HALDA je špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku. V rozhovore prezradil, prečo je obdobie nástupu detí do materskej školy pre deti také náročné, čomu by sa mali v tomto čase rodičia vyhnúť a ako dieťa vhodne pripraviť na túto obrovskú životnú zmenu.

V máji sa začali zápisy do materských škôl. Mnohé deti nastúpia v septembri po prvýkrát do škôlok, mamičky do práce. Ako toto zlomové obdobie v živote dieťaťa a matky vnímate?

Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a "špekulujú" - nemajú k tomu ani zrelosť, ani skúsenosti. Deti predovšetkým prežívajú. Veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Preto aj dobre vedené a milované dieťa prežíva nástup do materskej školy ako obrovskú záťaž.

Kedy je podľa vás ideálny čas na nástup dieťaťa do škôlky? Kedy zvážiť, že si nechať ešte nejaký čas dieťa doma?

Ideálny vek na nástup do materskej školy sa stanoviť nedá. Pravdupovediac, celý systém predškolského vzdelávania vôbec nie je prirodzený. Tisíce rokov deti vyrastali v komunitách príbuzných a na ich výchove podieľali príbuzní, staršie deti z rodiny, ako aj cudzie deti. Zriadenie materských škôl bolo vynútené sociálnym tlakom na zamestnanosť matiek. Skúsenosti z uplynulých desaťročí nám ale ukazujú, že najskorší vek pre zaškolenie je tri roky. Ale vek je pritom vlastne tá najrizikovejšia podmienka. Ďaleko dôležitejšie je, ako je dieťa na tom s vnútornými procesmi zrelosti, teda jeho emocionálnou a sociálnou zrelosťou. Preto, pokiaľ je zvykom zaškolovať deti vo veku troch rokov, je potrebné, aby sme ho na nástup do školy dostatočne pripravili. Zaškolovanie detí mladších ako tri roky považujem za rizikové v akejkoľvek zemi a nielen, že sa nám to vypomstí v budúcnosti, ale už sa to aj deje - všimnite si zvláštne napätie, ktoré sa v našom "civilizovanom svete" deje. To sú predovšetkým dôsledky nedostatočného citového sýtenia v ranom detstve a predčasného zaškolenia.

Čo by sme podľa vás teda nemali podceniť pred zaškolovaním dieťaťa?

Je to niekoľko faktorov: dieťa by malo mať prežitý proces, ktorému sa ľudovo hovorí "obdobie vzdoru". Je to proces, ktorý dieťaťu vytvára predstavu a skúsenosť, že sa svet netočí len okolo neho - niektoré javy sa dejú, aj keď sa mi to nepáči a niektoré sa nedejú, aj keď sa mi to páči. A je nutné, aby túto skúsenosť dieťa nezískavalo až samotným zaškolením. Odrazí sa to totiž na jeho vzťahu ku škole na celý život.

Ďalším faktorom je vnútorná zrelosť - fakt, že dieťa má vybudovanú dostatočnú citovú autonómiu vo vzťahu k matke. Inými slovami nesmie prepadať panike, že ak ju pár hodín neuvidí, tak ju už neuvidí nikdy. Lenže je v tom háčik - nejedná sa len o proces, že musí bez mamy vydržať, ale ešte naviac bez nej musí vydržať v inom prostredí. Preto je potrebné deti "otužovať" nielen na neprítomnosť mamy, ale tiež na neprítomnosť mamy v iných prostrediach. Dobrým merítkom je to, či je dieťa schopné prespať u babky alebo tety, prípadne u kamarátky bez mamy a bez toho, aby sme riešili paniku: "Mami, okamžite si pre mňa príď..."

Veľmi dôležité je uvedomiť si tiež, že argument "on sa do škôlky teší" alebo "on potrebuje ísť už medzi deti" je slepý - dieťa nevie, čo je to chodiť do škôlky každý deň a byť tam každý deň bez mamy!

A, samozrejme, platí, že dieťa by nástupom do škôlky malo byť úplne samostatné, čo sa týka sebaobsluhy. Teda, že sa dokáže samo obliecť, prezliecť, obuť, prezuť, najesť sa, vysmrkať sa, utrieť si zadoček a pod. Pokiaľ ku svojej sebaobsluhe potrebuje dospelého, je v situácii, ktorá pre neho nemá riešenie. Musí sa o neho postarať vľúdna, ale úplne cudzia osoba. Čo má zase vplyv na jeho sexuálny a intímny vývin. Nezabúdajme pri tom na to, že aj veľmi dobre pripravené dieťa si v materskej škole zvyká približne 6 mesiacov.

Prežívajú dnes deti odlúčenie od matky ťažšie ako to bolo kedysi? Sme si predsa len asi s rodičmi bližší, naviazanejší. Je to v niečom iné?

Áno, samozrejme, je to ťažšie. Paradoxne si ale vôbec nie sme bližší. Len je nutné si ujasniť, čo je to "kedysi". Pred sto rokmi sa deti od matiek neodlučovali. Batolili sa okolo nich a matkina neprítomnosť jednoducho nebola problém. Pri tom sa učili prirodzene návykom a povinnostiam. Navyše mali ďaleko viac súrodencov. Kedysi deti nepoznali samotu. V bližších časových horizontoch je to už inak - prebehli dve príšerné svetové vojny, na našich územiach odporná komunistická totalita a to zmenilo mnoho javov. Predovšetkým prišla nielen chuť, ale aj potreba, aby ženy chodili do práce. Budovanie socializmu, ale tiež potreba žien osamostatniť sa bola tak rýchla, že ju stále neberieme dosť vážne. Takže si myslím, že sú si dnes ľudia ďalej - citovo sme otupeli, i keď citové potreby máme stále rovnaké. Ďaleko viac riešime veci ako city. Moja skúsenosť je, že deti nastupujú do materských škôl ďaleko menej citovo nasýtené, hoci majú všetko. A kto stráda, ten sa bojí viac zmeny, takže si na zmeny aj podstatne horšie zvykajú.

Naozaj si myslíte, že sme si s deťmi vzdialenejší?

Myslím si, že sme si vzdialenejší. Viete, keď ľudia dosiahnu dostatok, mali by sa logicky začať venovať svojmu citovému a sociálnemu rastu. Ale nie je to tak. Naša prehistorická obava z nedostatku nás vedie k tomu, aby sme nemali nikdy dosť. Preto sa detí zbavujeme do inštitúcií skôr ako je nutné a ospravedlňujeme to poskytovaním toho, o čo deti reálne nestoja - hromadami vecí, jedla, všemožnej zábavy. Spokojnosť dieťaťa je závislá na kvalite rodinnej intimity a teda máme ako civilizácia obrovský problém. Nezabúdajme, že človek sa učí najviac napodobňovaním, takže pokiaľ nemal rodič sám so svojimi rodičmi blízky vzťah, nevie ho sám ani tvoriť. Myslím si, že je to teda opačne - sme si viac cudzí, väčšina ľudí citovo stráda a hľadá neefektívne riešenia. A zneužívanie sociálnych sietí je toho len dôkazom. Kto sa pýta detí, či chcú byť na internete? Už len samotný fakt, že ľudia sa prezentujú ako milujúci rodičia, keď fotia a zverejňujú svoje deti online, zaváňa faktom, že v skutočnosti nevedia city prejavovať. Keď vám niekto bude priveľmi básniť o svojich citoch, väčšinou presviedča sám seba o niečom, čo tak nie je.

Niektoré deti prežívajú vstup do materskej školy obzvlášť náročne. Prečo je to tak?

Táto zmena je náročná pre všetkých. Len pre niektoré deti je náročnejšia. Stále sa podceňuje, že sme tvory veľmi závislé na "svojom priestore", "svojom mieste" a "svorke". Keď si uvedomíte, prečo sa tešíte domov, máte odpoveď. A teraz si predstavte, že máte tri roky a máte sa zmieriť s tým, čo nechcete - byť odlúčený od maminky, spolu s množstvom iných, rovnako neistých detí v starostlivosti vzdelaných, vľúdnych, ale proste cudzích žien v úplne novom cudzom prostredí.

A k tomu sú niektoré deti viac citlivé na mnoho javov - rovnako ako dospelí sú deti najrozdielnejšie v tom, na čo sú zvýšene citlivé. Môže to byť adaptácia na zmenu, vyššia dispozícia k závislostiam ( tá sa spozná okrem iného práve zvýšenou fixáciou dieťaťa na mamu), súrodenec, s ktorým je mama doma... Za nepochopiteľné považujem, že sa nikto nezaoberá faktom, že deti, ktorých matky sú doma, nemajú ako pochopiť, prečo majú byť odložené v materskej škole. To, ako masívne to ovplyvňuje ich sebadôveru, vzťah so súrodencom a tým pádom i vzťahy v živote nebudem radšej ďalej komentovať.

V mnohých rodinách sa snažia rodičia vyhovieť od narodenia každej jednej potrebe dieťaťa. Zrazu dieťa príde do materskej školy a zistí, že nie je stredobodom vesmíru. Je to preň potom náročnejšie budovať si vzťahy s rovesníkmi či učiteľkami a vyvinúť úsilie týmto smerom?

Nie je rozumné vyhovieť všetkým potrebám detí. Je to v skutočnosti daň z prebytku. Deti majú byť optimálne citovo sýtené. Platia tu dve pravidlá, ktoré je ťažké spochybniť: 1. Dieťa neumrie dobrovoľne hladom. 2. Dieťa sa nedá rozmaznať nehou.

Rodičia sa majú riadiť pravidlom, že dieťa bude milované tak, ako potrebuje - hovorí sa tomu citové evolučné optimum. A potom má dostať to, čo potrebuje "k prežitiu". A o všetko ostatné by sa malo naučiť zaslúžiť. Dnes deti všetko dostávajú, skôr, ako si to stihnú priať. A to, že v materskej škole dieťa zistí, že nie je stredobodom sveta, je informácia o už zmienenom fakte, že nemá prežitú kľúčovú skúsenosť "obdobie detského vzdoru".

Neznamená to dnes aj pre učiteľky väčšiu záťaž pri získavaní disciplíny u detí v porovnaní s minulosťou?

To rozhodne áno. Nepoznám ťažšiu profesiu ako je učiteľka v materskej škole. Na jednej strane si dnes rodičia všetko zjednodušujú. Spočítajte si, koľko detí v triede nezvláda samoobsluhu. Čo učiteľky študujú, aby utierali polovici detí zadky? Naviac sú dnes ľudia nielen informovanejší, zdráham sa povedať vzdelanejší, ale tiež drzejší. Takže, čo sa im nechce, proste nechajú na učiteľkách a pokojne tvrdia, že "doma to dokáže" alebo že "doma to nerobí" ... Naviac vďaka sociálnym sieťam sa môžu uisťovať v tom, že je to tak správne. Občas som zaskočený tým, čo všetko si ľudia vymyslia a označia to za svoje "právo". K práci učiteliek v materských školách by sme mali pristupovať s najväčším rešpektom a pokorou. Sú to veľmi pracovité ženy, ktoré majú často ten hendikep, že proste nedokážu odlíšiť rolu ženy/matky od role učiteľky. Bývajú neisté a nevedia dosť razantne matkám vysvetliť, že pokiaľ si vzájomne polezú "do kapusty", iba dieťa zneistia a ublížia mu.

Dnes je moderné deťom ustupovať a dúfať, že to "niekto" opraví. Takže záťaž je na učiteľky obrovská, pretože deti v sebe väčšinou disciplínu a návyky nemajú. Považujem to za alarmujúce a je potrebné dávať ďaleko viac vážnosti a autority práci učiteliek. Konštatujem, že hoci nerád pripomínam totalitu, je fakt, že kedysi bola v meste takmer najmocnejšia osoba riaditeľka materskej školy. A spolu s učiteľkami viedli matky k tomu, aby naprávali to, čo učiteľky identifikovali ako nedostatočné. To je dnes ako rozprávka o perníkovej chalúpke...

Prečo majú niektoré mamy vyššie nároky na učiteľky ako na seba?

Jedná sa predovšetkým o našu neuveriteľne ospravedlňovanú, ale hlbokú sociálnu nezrelosť, nedostatočné povedomie o vlastnej zodpovednosti a povinnostiach. Vieme veľmi dobre, ako klásť požiadavky a mať nároky na iných, ale je treba si pripomenúť, že tieto deti sú deti rodičov. A heslo, ktoré by malo byť napísané na každej materskej škole by malo znieť: "Vitajte, deti a rodičia! Radi Vám poradíme, ale nebudeme za Vás nič robiť!"Nezabúdajme na to, že deti sa učia prevažne napodobňovaním, takže si týmto tvoríme generačné riziká - pokiaľ si matka vydobila niečo, čo malo byť v jej gescii, ale núti to robiť niekoho iného, jej dieťa má vtlačený rovnaký nárok a rovnaký spôsob.

Čo ešte zvykne učiteľky v materskej škole trápiť? Zvyknú sa vám na niečo sťažovať na vašich seminároch?

Nepovedal by som, že sa sťažujú. Sú skôr smutné a veľmi, veľmi unavené. Ak je dieťa citovo nedosýtené, dosycuje sa s kýmkoľvek, kto je blízko neho. Občas mi spomenú nejaký extrém, ale inak je to všade rovnaké - deti potrebujú viac intimity - čo je nežný dotyk, záujem o vnútorné prežívanie a zdieľanie aktivít. Ani jedno nemá robiť učiteľka. Keď sa láska s dieťaťom pani učiteľka, nerieši obavu dieťaťa, že ho mama nemá dostatočne rada. Pani učiteľka má mať právo presadiť si, že mama bude dostatočne láskať svoje dieťa, zaujímať sa, zdieľať pocity a zážitky. Viete, ako rodinný terapeut stále dookola vysvetľujem rodičom, že väčšina zvláštnych prejavov správania má pozadie v troch javoch, keď vymizne nadmerný príjem cukru. A síce, že deti potrebujú toľko nehy, koľko potrebujú, rovnako ako všetci ostatní v rodine. Potrebujú pravidlá a pochopenie rodičov, že pravidlo je to, čo platí pre všetkých. A za tretie vľúdne a trpezlivé vedenie - jednotne a dôsledne. Väčšina problémov s javmi ako je ADHD má korene v tomto. Len sme sa naučili pomenovať dôsledky a nepracovať s príčinami.

Čo je podľa vás v tomto období nástupu do materskej školy pre dieťa, resp. rodinu ešte dôležité, aby sme to celé v pohode zvládli?

Okrem toho, čo sme už spomínali, je to naviac istota dieťaťa, že rodina funguje ako komunita, kde sa ľudia majú radi a tešia sa na seba, robia si to, čo majú radi a nerobia si to, čo radi nemajú. Rodinná klíma a jej kvalita je absolútne kľúčová hodnota. Nerobiť si zbytočne dusno, nechcieť hlúposti, cítiť sa s ostatnými užitočný... Deti by mail mať už pred nástupom do školy povedomie o povinnostiach, ktoré sú užitočné pre ostatných - napríklad pomáhať pri varení, podieľať sa na upratovaní, vymýšľať aktivity, ... Mimochodom nepoznám lepších "triedičov odpadu" ako sú deti.

Robia v ranom veku rodičia pri výchove opakovane nejaké chyby, ktorým je lepšie sa vyhnúť?

Je ich v skutočnosti mnoho. Na prvom mieste je to nezmyselné posluhovanie. Dieťa, ktoré sa naučí, že si nechá posluhovať, dokáže len nechať si posluhovať. A potom už býva neskoro. Ďalej je nezmyselné dávať deťom všetko. Deti si tvoria pocity hodnoty podľa vzorca, ktorý im dáme. Nedokážu im nič odmietnuť, kupujeme im nielen to, na čo si ukážu, ale vlastne i to, čo si vôbec nepriali. Človek sa dokáže radovať z jedného darčeka, ale deti ich dostávajú mnoho. Tým rozbíjame ich schopnosť tešiť sa a radovať. Za absolútne alarmujúce považujem to, ako nevieme pochopiť, že do 6 rokov vôbec deťom nepatrí do rúk telefón či tablet. Nielenže paralyzujeme vývoj tvorivosti, ale tiež meníme naše senzorické schopnosti, rozvoj jemnej motoriky.... Je toho mnoho. Nechápeme tiež, že deti do troch rokov potrebujú i pri sledovaní televízie pri sebe dospelého - nedokážu ešte odlíšiť skutočnosť od fantázie. A mali by sme sa pozerať len na jednu rozprávku.

Naviac sa pred deťmi hádame, ubližujeme si a nedokážeme sami krotiť svoju impulzivitu. Telesne deti trestáme. Deti vôbec nepoznajú rozdiel medzi hladom a chuťou. Jedia to, na čo majú chuť - obávam sa, že len blázon sa domnieva, že tento blahobyt tu bude navždy. My dospelí máme deti pripraviť na život, ale skôr sa k nim správame ako k skleníkovým kvetinám a keď začnú mať väčšie nároky na náš čas a pozornosť, už sa ich snažíme zbaviť. Veľmi deťom ubližujeme tiež tým, že s nimi nedokážeme prežívať ich vzdor. Je to v skutočnosti proces vnútorného osamostatňovania, tzv. aktivácie zábran. A už vôbec nevieme napomáhať deťom tvoriť vzťahy medzi súrodencami.

No a ani nebudem komentovať fajčenie pred deťmi, nedodržiavanie pravidiel, konzumáciu alkoholu a ďalších patologických javov - primárna prevencia je bezvýhradne zakotvená v našich vzoroch!

Akú úlohu by mal zohrávať otec, aby bol dobrou oporou postupného odpútavania a prechodu dieťaťa do škôlky?

Otec je v raných obdobiach detského vývinu predovšetkým oporou pre mamu. A jeho hlavná rola je, aby rešpektoval mamu. Chybne interpretujeme prikázanie: "Cti otca svojho a matku svoju" - v skutočnosti je to prikázanie, že pre deti je kľúčové, aby otec ctil mamu a mama ctila otca. Teda prikázanie "buďte jednotní a dôslední" ... Ďalšia rola otca je hodnotenie. Otec si má dieťa denne vypočuť a nechať ho predviesť, čo sa mu podarilo. A má ho pochváliť za to, čo mu predvedie. Tiež sa očakáva, že otec bude "láskavý tyran". Inými slovami, že nebude domov nosiť dusno, ale bude trpezlivo a vľúdne trvať na svojom. Nič nie je horšie, ako keď deti s obavou počujú, že sa otec vracia domov. Otec je "zákon" - čo sa sľúbi, musí sa aj splniť a čo tvrdí, že je správne, plní ako prvý. A nechce výnimky! A samozrejme, je ideálny pre prežívanie detského vzdoru - nebýva z detí za celý deň unavený a je tiež silnejší. Pokiaľ je teda treba dieťa citlivo, ale fyzicky zvládnuť, je otec tou vhodnejšou osobou.

Ako by mal podľa vás vyzerať režim škôlkara, resp. rodiny, predtým, ako dieťa začne chodiť do škôlky?

Je to predovšetkým ustálený denný režim. Deti potrebujú mať niekoľko denných časových istôt, preto je treba, aby mali režim - a to režim, ktorý poznajú, ktorému rozumejú. Preto je mimochodom také riziko striedavá starostlivosť. Tu okrem rozvrátenej citovej situácie dieťaťa stále existuje riziko, že sa rodičia nedohodnú na rovnakom časovom režime. Takže ak to zhrniem, je potrebné, aby boli niektoré deje počas dňa predvídateľné a v rovnakom čase. Ďalšia vec - ranné a večerné intímne rituály. Deti sa potrebujú prebudiť do láskavého prijatia a večer zaspávať nasýtené láskavým prijatím. Preto väčšina detí večer nechce spať a vyjednávajú, že "ešte chvíľku, mami", "ešte som smädný", "chce sa mi cikať"... Každý túži zaspávať citovo sýty s nežným rituálom rozlúčenia pred zaspatím.

Ďalšia vec je pravidelnosť v jedle. Dnešné deti nechápu rozdiel medzi hladom a chuťou na niečo. Takže jedlo by malo byť pre všetkých rovnaké a je sa to, "čo máme navarené". A pokiaľ to nechce a tvrdí, že nie je hladné, bude to tam, pokiaľ hlad dostane. Vytvárame deťom nebezpečnú ilúziu o abstraktne vznikajúcom blahobyte. Deti by mali mať svoje povinnosti, ktoré robia ochotne pre druhých a sú tým užitočné. Na to sú najlepšie každodenné povinnosti v domácnosti.

No a bezpodmienečne by sa mali dostať každý deň pravidelne von. Nezabudnime, že argument, že dieťa bolo vonku v škôlke, neobstojí. Materská škola je inštitúcia, takže všetko, čo sa tam robí, je vlastne výuka. Takže, ak sa deti v škôlke sánkujú, je to zábavná výuka. Zábava je to až poobede - s rodičmi vo voľnom čase. Čo ma desí je chronické vyvážanie detí autami. Deti by mali, pokiaľ je to možné, absolvovať cestu do školy pešo. Jednak preto, aby sa otužovali a tvorili si vnútornú adaptabilitu na zmeny. Cesta do školy je minimálne optikou počasia každý deň iná a aby si vytvorili vnútorný pocit bezpečia - odkiaľ poznám cestu domov, tam sa nebojím.

Čo z toho, čo existovalo pred nástupom do škôlky, by sme mali zachovať a čoho sa naopak vzdať? Sú také veci? (napr. spanie s rodičmi v posteli ...)

Takých vecí je kopec, ale práve spanie s rodičmi do toho nepatrí. Po tisíce rokov spali všetci ľudia spoločne, pretože teplo bývalo drahé a telesné teplo je zadarmo. My si vyberáme pohodlie a neuvedomujeme si, že tým deti a seba ochudobňujeme o vzájomné dotýkanie, intimitu a blízkosť. Že sa tým aj počas spánku učíme vyrovnať sa v priestore a nenechať deti, aby nás vytlačili z postele. Áno, je to paradoxné, ale v i v spánku môžeme trénovať vzájomnú ohľaduplnosť. To, čoho sa deti musia vzdať, je pocit úplne bezstarostného detstva. Preto je tak dôležité deti na toto obdobie pripraviť. Samotný deň, kedy sa ide do školy, je už konkrétny predel. Takže vytváranie vnútornej zrelosti a pocitu pripravenosti, schopnosti sa trochu prekonať, schopnosť spolupodieľať sa na spoločnom dennom režime, a to hlavne rannom. Vzdávame sa možnosti "robiť si, čo chcem". Škola má svoj režim a dieťa sa musí naučiť do nej vojsť, aj na to ho treba pripraviť a naučiť ho vzdať sa ilúzie slobody. Vo väčšine prípadov je totiž denný režim rodiny skôr anarchia. No a rozhodne sa dieťa vzdáva pocitu absolútnej prednosti - rodičia majú svoj režim, hlavne ten pracovný a dieťa sa teda učí, že aj ostatní majú svoje potreby.

A čo také krúžky? Mnoho rodičov začína nástupom do škôlky postupne deti zapisovať do rôznych záujmových krúžkov - športových, umeleckých. Je to vhodné začínať nástupom do škôlky aj s takýmito novými aktivitami?

Nie som prívržencom zahltenia detí krúžkami a záujmami. Deti by toho do šiestich rokov mali skúsiť čo najviac, aby si neskôr dokázali vybrať. Ale najlepšie s rodičmi, spoločne, radostne. Modelovať si doma z hliny, ísť sa prejsť na bicykli, naučiť sa pár slovíčok z angličtiny - to všetko sa dá robiť v režime rodiny. Samotná dochádzka do materskej školy je záťaž. Deti tam naviac mnoho aktivít robia a často ich potom popoludní robia znova. Materské školy sa potom predháňajú v aktivitách, že už pomaly nie je čo deťom ponúknuť. Nie, odporúčam mať rodinný režim minimálne do doby predškolského veku nastavený tak, aby sme si dieťa vyzdvihli zo škôlky čo najskôr a potom boli spolu. Napadá ma príklad dobrej praxe môjho kolegu Mgr. Helštýna - zostavili zaujímavý program Všesportík, ktorý je presne tým, čo má športová aktivita rodiny byť - rodičia s deťmi si idú zacvičiť, bláznia sa, sú spolu. Je to veľmi vydarené. Teda aby sme išli von a niečo spolu podnikli. Nie záujmy, krúžky, záťaž - na to máme celý život... Je potrebné si uvedomiť, že do približne 6 rokov vytvárame deťom vnútorné podmienky pre úspešný alebo iný život. A to sa netvorí tým, že sa dieťaťu venuje niekto cudzí.

Podľa čoho spoznáme, že je dieťa preťažené?

Samozrejme, predovšetkým podľa správania. Deti majú dve dosť jasne vyhranené formy správania - buď sú divoké, otravné, nezvládnuteľné, alebo naopak tiché, utiahnuté, plačlivé, ľútostivé. Tak to majú ale aj dospelí. Preto sme my tými, kto má vedieť, kedy už toho bolo dosť a je čas sa upokojiť, "doláskať" a ísť spať. Preto je tiež treba veľmi opatrne nakladať so sladkosťami a hlavne večer - cukor vytvára v detskom organizme prostredie pre výbušnú aktivitu a my sa potom divíme, že sa nevie upokojiť... Je treba odlišovať, či je dieťa preťažené aktivitami alebo vnútorným tlakom. Niekedy dokonca oboma vecami. V prvom prípade je treba ubrať aktivity, v druhom prípade pridať nehu. No pozor na najkomplikovanejší jav, ktorý deti vyčerpáva stále - nenastavený alebo nedodržiavaný režim. Deti sú potom vyčerpané očakávaniami, ako sa veci budú diať. Celkovo musím povedať, že moja profesionálna skúsenosť je, že absolútna väčšina detí s diagnózou ADHD sú deti preťažené nedostatkom nehy a rodinnej intimity, s nejasne alebo inak zdeformovane nastavenými pravidlami so zle nastavenými stravovacími návykmi v zmysle nadmernej konzumácie sladkostí. Tu pomôže jedine rodinná terapia, čo si ale vyžaduje záujem rodičov...

Všetci to poznáme, že dieťa po príchode domov neodpovedá na otázky typu, ako sa malo, čo jedlo... Ako teda nestratiť a zlepšiť našu komunikáciu, aby sme sa od seba emocionálne nevzdialili?

To, na čo sa pýtate, je už znakom toho, že poriadne doma nekomunikovali ani pred nástupom do škôlky. Naviac, otázka rodiča má smerovať k prežitým zážitkom. Takže nie, "ČO bolo v škôlke" ale "ako si sa MAL", teda čo si dnes zažil. Tak to máme všetci. Potrebujeme sa rozprávať o tom, čo sme prežili, nie to, čo bolo. Životy väčšiny z nás sú vo veľkej miere rutinné, takže aj dospelí odpovedia NIČ, alebo "ako obyčajne". Je potrebné pýtať sa na to, čo deti prežili, čo sa im podarilo, nechať si to predviesť. Moja skúsenosť z materských škôl je dosť žalostná - deti bežia naproti rodičovi, v ruke majú vyrobený predmet a chcú sa pochváliť. Väčšina detí sa s rodičom neobjíme, nepobozká a jeho dielo zostane položené na skrinke v šatni. To, aký záujem o deti rodičia majú, poznajú pani učiteľky veľmi skoro - deti sa im derú do náručia, sedieť na kolená, potrebujú "doláskať", všetko im chcú povedať a niekedy im nestačí to, že môžu byť len v tesnej blízkosti. To všetko sú črty detí, ktoré nepociťujú dostatočnú blízkosť rodičov. Ale pozor - deti dokonale napodobňujú, čo znamená, že pokiaľ dieťa samo hovoriť nechce, často je to preto, že sa doma proste rozprávať nevedia.

Na záver chcem len podotknúť, že to, ako deti vychováme, tak sa budememať.

                                                            Pár trikov na deti.

Zdroj: internet

Každý rodič sa snaží, aby jeho dieťa bolo slušné a disciplinované. Často je to však vyčerpávajúce pre obe strany. Niekedy sa to skrátka nedarí.

Unavení bývame všetci, ako deti, tak aj dospelí. Vtedy väčšinou zlyháva komunikácia, dieťa nereaguje na pokyny, rodičia sú rozčúlení. Poznáte to, prídete z roboty uťahaní, doma si každý robí, čo chce, nikto vás nerešpektuje, ste atakovaní otázkami a požiadavkami z každej strany. Najradšej by ste zavreli dvere a utekali kade ľahšie. Tieto zázračné formulky vám pomôžu nájsť cestu v spoločnom dorozumievaní sa, ušetria váš čas aj nervy.

Ak nemôžeš byť milý, radšej mlč

Túto situáciu zažil asi každý rodič. Dieťa je frustrované, nahnevané, unavené a tak používa slová, ktoré by inak ani nevyslovilo, alebo neskôr oľutovalo. Použite formulku: Ak nemôžeš byť milý, radšej mlč. Určite tým dieťa zaskočíte a zamyslí sa nad sebou. Prijateľnou frázou je aj: Ak nemôžeš povedať niečo pekné, nehovor radšej nič. Aj táto veta sa dá použiť, ale skôr jej porozumejú väčšie deti.

Prečo to funguje: Tento výrok je jasný, stručný a dokonca ho pochopí aj malé dieťa. Ľahko si ho zapamätá a dokonca je možné, že ho začne používať voči svojmu okoliu. Rovnako váš potomok pochopí, že je úplne v poriadku, keď má sem tam zlú náladu, alebo je nahnevaný. Hnev je prirodzený, dokonca aj mama s otcom sa hnevajú. Problém prichádza vtedy, ak svoj hnev nevie spracovať a chŕli ho na svoje okolie.

Mám na to svoje dôvody

Frázu použite, keď deti spochybňujú vaše rozhodnutia, argumentujú svojim "nie" a tým prekračujú hranice. Mám na to svoje dôvody a bodka. Môžete použiť najlepšie argumenty na svete, i napriek tomu budú trvať sebecky na svojom a ani o kúsok nebudú chcieť ustúpiť. Táto odpoveď ich odzbrojí. Neexistuje na to žiadna odpoveď, argument, ďalšia ich prosba.

Tiež to pripomenie dieťaťu, že nemusí vedieť alebo chápať, prečo a ako koná dospelý. Hoci je dobré dať dieťaťu argumenty, prečo ste sa pre nejakú vec rozhodli, nie je to nutné vždy, najmä ak nemáte čas alebo energiu. Ako rodič s veľkou zodpovednosťou, máte nárok na malú iracionalitu!

Prečo to funguje: Jemným spôsobom pripomína dieťaťu, že nie je váš rovesník a vy ste autorita.

Ak by som sa súrodenca opýtal, čo sa stalo, čo by povedal?

Poznáte to, bežná hádka medzi súrodencami a vy ju máte rozsúdiť. Neviete kto je obeť, kto agresor. Obaja sú do určitej miery vinní. Keď jeden príde za vami a začne sa sťažovať, na to, čo urobil jeho brat, či sestra, pokúste sa ho len vypočuť bez toho, aby ste obvinili jedného, alebo druhého. Ak sa sťažovateľ upokojí, skúste sa ho opýtať,: "Ak by som sa opýtala tvojej sestry, čo sa stalo, čo by povedala?" Empatia prichádza s vyspelosťou, deti nemajú veľa praxe s vcítením sa do druhej osoby. Táto otázka ich okamžite dostane a pomáha im vidieť situáciu očami druhej osoby.

Prečo to funguje: Pomáha to dieťaťu naučiť sa empatii. Pripomína im, že nie sú centrom vesmíru, že aj ostatní ľudia majú svoje pocity.

Takto vychováte z detí osobnosti, nie ufňukancov

O čo ti ide?

Tento výrok je určený pre staršie deti. Bežná situácia, staršie dieťa neustále pohŕdavo rozpráva o niečom, čo mladšie dieťa robí. Čím viac starší súrodenec rýpe, tým viac mladší vyvádza. Rovno sa staršieho opýtajte: "O čo sa tu pokúšaš? Funguje to čo robíš? O čo ti ide?"

Prečo to funguje: Bez toho aby ste sa vyhrážali trestami, pripomína to dieťaťu že len oni sami majú kontrolu nad svojim správaním sa. Správanie detí by ste mali z času na čas analyzovať, inak budete míňate energiu s minimálnym efektom.

Pracoval si na tom tak tvrdo!

Použite túto frázu namiesto zaužívanej "super, dobre si to dal." Tým, že pochválite jeho tvrdú prácu mu podvedome dáte najavo, že výsledok nie je vždy dôležitý a celý život je plný výziev a tvrdá práca je darom. Väčšina ľudí pripisuje príliš veľkú váhu prirodzenému talentu a minimalizujú výsledky tvrdej práce. Dieťa táto formulka naučí, že je úplne v poriadku, že nie je perfektné, pretože budú vedieť, že do toho čo urobilo dalo 100 percent.

Prečo to funguje: Pretože deti budú prirodzene motivované robiť správne veci a skutky pretože je to správne pre nich samých, nie aby potešili vás a okolie.

Povedz to jedným slovom

Namiesto moralizovania, kázania alebo prednášania, keď vaše deti robia niečo, čo sa vám nepáči, použite jedno slovo, aby ste sa vyjadrili. Najlepšie s úsmevom na tvári! Príklad: Idete po chodbe s rukami plnými nákupu a vaša dcéra nechá topánky uprostred miestnosti, tak že sa takmer potknete. Namiesto toho, aby ste jej prednášali o tom, aké sú topánky drahé a že majú svoje miesto, oslovte ju menom a použite slovo TOPÁNKY! Dieťa okamžite pochopí, čo máte na mysli a čo po ňom chcete.

Prečo to funguje: Jednoducho to funguje a skvelo! Šetrí vám to čas, energiu a pomáha vám vyhnúť sa tomu, aby ste sa dostali do vývrtky. Vaše dieťa ocení tento prístup, pretože deti nenávidia dlhé prednášky. 

 7 zásad správneho otca

Zdroj: internet

Byť rodičom veru nie je med lízať. Pri výchove väčšinou hovoríme o mamách, otcovia majú však tiež nezastupiteľnú rolu. Toto "desatoro" v siedmich bodoch by mali mať stále pred očami.

1. Rozprávajte sa s deťmi

Úspešný otec so svojimi deťmi komunikuje často, rád a s láskou. Ak chcete mať u detí naozaj úspech, naučte sa nielen vyjadrovať svoje myšlienky a pocity, ale hlavne sa naučte načúvať deťom, ktoré sa s vami chcú podeliť o svoje sny, predstavy a túžby. Vytvorte si z rozprávania váš súkromný rituál a vďaka tomu sa prakticky stanete dokonalým oteckom. Deti totiž milujú rodičov, ktorí sa vedia s nimi porozprávať.

2. Trávte spolu voľný čas

Vezmite svoju ratolesť na sánky ak je sneh alebo púšťať šarkana a v lete napríklad vyrazte na bicykel, do zoo, proste kamkoľvek sa vám bude chcieť. A ak chcete byť otcom na jednotku a máte viac detí, dávajte si s nimi "rande". Prečo by ste s dcérou nemohli na výlet na bicykli a so synom na futbal? Dajte deťom najavo, že robíte rád to, čo ich baví.

3. Zlaté pravidlá

Čo tá čokoládka v ruke otecko, keď je desať hodín večer a deťom vrelo tvrdíte, že sa sladkosti od piatej večer nejedia? Pokiaľ od detí niečo chcete, musíte vami stanovené pravidlá najprv dodržiavať vy. Ak chcete, aby vaša výchova bola zodpovedná, potom si dávajte pozor na to, či svoje deti nebuzerujete zbytočne a nepoužívate príliš často túto vetu: "Pretože som otec a tak to chcem a tak to aj bude". Čo platí pre dieťa, platí aj pre vás otecko! Nemôžete hnať deti aby sa šli učiť, zatiaľ čo sa vy hráte na tablete.

4. Nerozmaznávať

Ak im dáte všetko, čo im na očiach vidíte, je to určite chvályhodné. No na druhú stranu, nerozmaznávate svoje ratolesti príliš? Kto dostane vždy to, po čom túži, zvykne si na to a už bude vedieť, že sa nemusí o nič snažiť. Ak teda isto viete, že rovnaký štandard ako dnes môžete a chcete poskytnúť svojim ratolestiam aj o dvadsať rokov, pokojne ich zahrňte každý deň luxusnými darčekmi. No ak chcete vaše deti viesť k samostatnosti, naučte ich, že všetko materiálne stojí peniažky.

5. Matku svojich detí milujte a rešpektujte

Ak už sa vám stalo, že láska vyprchala, prestali ste si rozumieť a manželstvo či partnerstvo nevydržalo, je nám to ľúto. No nemusíte spolu zostávať zo zvyku alebo len preto, že by váš rozvod "pošramotil" detskú dušičku. Ako šikovný otec by ste mali vedieť, že ani hádky, ktoré máte s manželkou za sebou, vás nijako neoprávňujú k tomu, aby ste ženu, ktorá vaše dieťa priviedla na svet, akokoľvek ohovárali a znižovali jej autoritu. Ak chcete, aby vaše dieťa raz malo funkčný vzťah, musíte ukázať vášmu drobcovi, že vzťahy postavené na zdravom základe a s rešpektom môžu prežiť, aj keď spolu dospelí ľudia už nie sú. Nastavte pravidlá tak, aby sa z vašich detí nestali "citoví stroskotanci".

6. Vaša nová partnerka nie je ich matka

Ak sa váš vzťah rozpadol, potom si skôr alebo neskôr nájdete novú partnerku. Je na vás, či ju budete deťom vnucovať ako novú mamičku alebo ich necháte, aby si k "macoche" a možno k novej priateľke našli cestu sami. Upozorňujeme, že variant B je správna odpoveď.

7. Otec "superhrdina"

Ako deti rastú, upozornite ich na to, že svet nie je veľmi bezpečné miesto pre život. No zároveň ich ubezpečte, že aj keď sa im stane možno aj tisíc prešľapov a to bez toho, aby sa o ne nejako zvlášť pričinili, budete vždy stáť po ich boku. Otca, "superhrdinu" potrebuje každé dieťa, či už malé alebo veľké.

Ako by mala vyzerať kresba a úroveň grafomotoriky u predškolákov?

Žanet Kollárová
Autor článku
Úroveň grafomotoriky, vizuomotoriky a jemnej motoriky je jedným z kľúčových kritérií, ktoré sú posudzované pri nástupe dieťaťa do školy. 

Kresba má veľký význam pre osvojovanie si základnej školskej znalosti písať, preto sa sleduje jej úroveň aj pri zisťovaní školskej zrelosti dieťaťa. Úroveň grafomotoriky, vizuomotoriky a jemnej motoriky je jedným z kľúčových kritérií, ktoré sú posudzované pri nástupe dieťaťa do školy. Kreslenie nám sprístupňuje celkovú úroveň vývinu u dieťaťa. Odhaľuje úroveň zrakového a priestorového vnímania, psychický a emocionálny stav dieťaťa, jeho postoje a vzťahy s okolím. Kresbu možno chápať ako komunikačný prostriedok, ale aj rehabilitačný a terapeutický prostriedok.

Pri diagnostikovaní úrovne grafomotoriky predškoláka sa postupuje od oblasti hrubej a jemnej motoriky, až po spontánnu kresbu. Následne je predmetom sledovania vizuomotorika a lateralita oka a ruky.

Hrubá motorika

V tejto oblasti hovoríme o posudzovaní celkovej pohyblivosti dieťaťa. Sledujeme koordináciu pohybov, udržiavanie rovnováhy a obratnosť. Nedostatočne vyvinutá motorika môže spôsobiť dieťaťu pri nástupe do školy niekoľko problémov. Menej obratné deti často vynechávajú kolektívne športy alebo hry. Ak sa aj zapoja, pravidelne zažívajú pocity neúspechu, sú donútené prerušiť hru alebo vynechávať činnosti spojené s koordináciou pohybov. Určitým spôsobom vplýva hrubá motorika aj na vnímanie vlastného tela, priestoru alebo na zrakové vnímanie. Preto je jedným zo základných predpokladov úspechu pri nástupe do školy.

Jemná motorika a grafomotorika

Jemná motorika a grafomotorika sa vyvíjajú v závislosti od mnohých psychických funkcií - vnímanie, pamäť, pozornosť, mentálna vyspelosť. Úroveň motoriky prstov a ruky, schopnosť pracovať so stavebnicami, mozaikami alebo nožnicami, nám dokáže predpovedať grafomotorické schopnosti dieťaťa.

Grafomotorika je súbor psychomotorických činností, ktoré tvoria účelné pohyby, založené na koordinácii oka a ruky. Grafomotorické predpoklady dieťaťa nám môže odhaliť schopnosť kresliť určité grafomotorické prvky. Ak dieťa zvláda kreslenie slučiek a zubov, nemalo by mať väčšia ťažkosti pri písaní písmen. Horný oblúk s vratným ťahom je vrcholná schopnosť dieťaťa v predškolskom veku.

V prípade, že sa predškolákovi v tejto oblasti nedarí, je pravdepodobné, že sa uňho vyskytnú neskôr problémy s písaním. Takýto žiak v škole zlyháva pri osvojovaní si tvarov písmen, jeho písmo je neúhľadné až nečitateľné a tempo písania veľmi pomalé. Dieťa vynakladá pri písaní veľkú námahu, a tak všetku svoju pozornosť zameriava na činnosť ruky. To spôsobuje, že ignoruje obsah písaného, čo vedie k väčšej chybovosti.

Úloha na precvičenie grafomotorických prvkov: slučky, zuby, horný oblúk s vratným ťahom / Zdroj:Pinterest

Prejavy signalizujúce nezrelú úroveň jemnej motoriky a grafomotoriky u predškoláka:

• nevyhľadáva činnosti vyžadujúce obratnosť a koordináciu jemných pohybov (stavebnice, ručné práce);
• môže byť menej obratný pri domácich prácach alebo sebaobsluhe;
• nevyhľadáva, prípadne odmieta kreslenie a maľovanie;
• má problémy s držaním ceruzky, nemá fixovaný správny úchop troma prstami;
• línie kresby sú kostrbaté, čiary nerovnomerné a neplynulé;
• nevie správne obkresliť základné tvary (štvorec, kruh) ;
• nevie postupovať v kreslení podľa slovných alebo názorných pokynov a inštrukcii;
• obsah spontánnej kresby je chudobný;
• Kresba zodpovedá úrovni kresby mladšieho dieťaťa;
• Pri kreslení prekladá ceruzku z jednej ruky do druhej (nevyhranená lateralita);
• Nevie sa dobre orientovať v priestore (vľavo, vpravo, vpredu, vzadu).

Kresba predškoláka

U všetkých detí možno pozorovať podobný spôsob a rozvoj kreslenia - od čmáraníc, cez hlavonožce až po realistickú ľudskú postavu. Pri kresbe predškoláka je potrebné všímať si dva aspekty: formálne prevedenie a obsahové.

Formálne prevedie kresby

V tejto oblasti sa zameriavame na vedenie čiar, ich plynulosť, presnosť, nadväznosť čiar, kreslenie podľa predlohy, tlak na podložku. Inými slovami sledujeme pracovné návyky dieťaťa pri kreslení. Ak dieťa zlyháva vo formálnom prevedení kresby, ešte to neznamená, že oproti svojim rovesníkom zaostáva. Obsah vždy prevyšuje formu.

Aké návyky sa pri kreslení sledujú?

• držanie tela;
• držanie pera/ ceruzky;
• poloha ruky pri kreslení;
• uvoľnenie ruky a tlak na podložku.

Obsahové prevedenie kresby

Ak sa zameriavame na obsah kresby u predškoláka, všímame si jej členitosť, bohatosť a námetovú rôznorodosť. Obsah kresby vysoko súvisí s celkovou vyspelosťou dieťaťa a je dôležitejší ako formálne prevedenie. Občas sa ale stáva, že obsahové prevedenie nekorešponduje s rozumovými schopnosťami dieťaťa. V praxi možno stretnúť deti, ktorých kresba je podpriemerná, no na základe inteligenčných testov sa umiestnili nad hranicou priemeru. Platí to aj naopak, celkom slušná kresba môže patriť žiakovi s rozumovými schopnosťami typickými pre nižší vek.

V kreslení predškolákov možno vidieť mnoho odlišností a individuálnych rozdielov. Aj napriek tomu možno badať spoločné prvky vývinu kresby postavy. Pre 5 ročné deti je typická jednodimenzionálna kresba, ktorá sa v približne 6 rokoch mení na dvojdimenzionálnu. V 7 rokoch dochádza k spresneniu proporcii a vo veku 9 rokov sa začína objavovať kresba z profilu. Okrem kresby detskej postavy je osožné všímať si spontánnu kresbu rodiny alebo domu.

Väčšina detí, ktoré dobre kreslia, nemávajú problémy s písaním. Stáva sa však, že deti ktoré rady kreslia, majú neobratný písomný prejav a pomalé tempo. Môže to byť aj naopak - dieťa dobre píše, no nevie kresliť.

Vizuomotorika

Aby mohlo dieťa kresliť a písať, potrebuje byť schopné koordinácie medzi okom a rukou. Táto súhra má vplyv na vedenie čiary medzi líniami, plynulosť a rýchlosť s akou bola čiara prevedená. Úroveň vizuomotorickej koordinácie možno dobre posúdiť na cvičeniach jedným ťahom zameraných na plynulosť. Presnosť čiary nebýva dôležitá, s odchýlkami sa ráta. Pri zložitejších tvaroch je potrebné pohyb opakovať.

V praxi sa psychológovia stretávajú aj s tým, že detská kresba je podpriemerná, no na základe inteligenčných testov sa umiestnili nad hranicou priemeru. / Zdroj: Pinterest

Lateralita

Pred nástupom do školy je nutné vedieť, ktorou rukou bude dieťa písať. Ak predškolák strieda pri kreslení ruku, alebo sme si z iných dôvod nie istí, ktorá ruka je uňho dominantná, je dôležité sa zamerať na zistenie laterality ruky i oka. K posúdeniu potrebujeme informácie z pozorovania spontánnej i zámernej činnosti. Všímame si, ktorá ruka je obratnejšia, častejšie používaná, pretože je zrejmé, že bude dominantná. Jedná sa teda nielen o činnosti ako je kreslenie, strihanie, lepenie, ale pokúsime sa sústrediť aj na bežné činnosti - zhasnutie svetla, používanie lyžice, listovanie v knižke, čistenie zubov, obliekanie. Lateralitu oka zistíme tak, že necháme dieťa pozrieť sa do ďalekohľadu, fľašky alebo papierovej trubičky.

Každá z oblastí, ktoré súvisia s grafomotorickým prejavom dieťaťa, je pri začatí školskej dochádzky veľmi dôležitá. Ak sa vyskytne oslabenie v niektorej z oblastí, môže to mať u žiaka za následok:

• ťažkosti s osvojovaním si písma;
• neplynulé písmo;
• zvýšený tlak na podložku;
• kolísanie veľkosti a sklonu písma;
• zhoršená úprava až nečitateľnosť písma;
• znížená rýchlosť písania;
• zvýšená chybovosť;
• ťažkosti pri učení z vlastných poznámok.

                                                  AKO ZVLÁDNUŤ MATERSKÚ ŠKOLU

Nechcem ísť do škôlky!

Dieťa je silno viazané na rodičov, resp. na osoby, ktoré mu prejavujú mimoriadnu starostlivosť a náklonnosť. Nutnosť odpútať sa na istý čas od rodičov v dieťati vzbudzuje pocit ohrozenia, neistoty.

Škôlka je pre dieťa novým prostredím s cudzími ľuďmi, v detskom ponímaní času takmer bez časového ohraničenia. Dieťa môže mať pocit, že ak raz vojde do škôlky, už nikdy neuvidí svoju mamku, svojho ocka. Možno sa už nikdy nevráti domov a nebude sa môcť zahrať so svojimi hračkami.

Dôvodom na plač je často aj strach z neznáma - neviem, čo ma tam čaká, aká bude učiteľka, akí budú spolužiaci, či všetko dobre zvládnem. Jediné riešenie, ako sa tejto katastrofe vyhnúť, je neísť do škôlky. A do škôlky nepôjdem vtedy, ak budem dostatočne silno plakať (vyjadrovať svoje obavy), prípadne aj revať a aktívne sa brániť.

Pozitívna motivácia a povinnosti

Každý človek v živote má nejaké povinnosti. Dospelí chodia do práce, aby zarobili peniaze, z ktorých potom rodina žije. Veľké deti chodia do školy, aby sa naučili, ako peniaze zarábať.

Menšie deti chodia do školy, aby sa najprv naučili čítať a písať a najmenšie deti chodia do škôlky, aby sa pripravili na školu. Len maličké bábätká zostávajú s mamkou, lebo tie ešte nevedia hovoriť a cudzí ľudia by im nerozumeli. Až keď mamka naučí bábätko rozprávať a bábätko narastie, aj ono potom začne chodiť do škôlky.

Mamka sa vráti do práce a bude sa tešiť, keď sa po škôlke, škole a práci stretne celá rodina doma. Napokon, do tejto škôlky kedysi chodil aj ocko a presne táto pani učiteľka ho učila zaviazať šnúrky na topánkach. A keby mamka mohla, tiež by sa rada vrátila do škôlky, lenže teraz je už na také maličké stoličky a postieľky priveľká, už by sa do škôlky nezmestila. A tie hračky aké sú tam parádne! Veď také doma nemáme!

Dieťa potrebuje istotu

"Ja pre teba prídem hneď, keď skončím v práci." Dieťa čas vníma trocha inak než dospelí a takáto veta mu neposkytuje takmer žiadnu istotu, lebo si nevie dosť dobre predstaviť, kedy sa práca skončí. T

rochu lepšie znie uistenie: "Prídem pre teba, keď sa vyspíš. Dovtedy sa trochu zahráš, pôjdeš na prechádzku von s kamarátmi a s pani učiteľkou a potom si všetci trocha oddýchnete postieľkach."

Ak dieťa neholduje popoludňajšiemu spánku, asi by bolo vhodné formulovať vetu v duchu "keď sa všetky deti vyspia". Pomáha pribaliť do škôlky aj nejakú osobnú vec - ja som to riešila maličkým voňavým bylinkovým vankúšikom v tvare srdiečka. "Keď budeš s týmto vankúšikom spinkať, bude sa ti o mne snívať a ja budem s tebou." Taký vankúšik sme potom využívali aj po predĺžených víkendoch, keď sa deťom veľmi do škôlky ísť nechcelo:

"Máš tam predsa vankúšik, ktorý skrýva sladké sníčky len pre teba."

"V škôlke ti bude dobre" musí znieť pravdivo!

Matky všeobecne veľmi ťažko znášajú situácie, keď dieťa plače a ony nemôžu nijako plač utíšiť. Nejedna z nás ráno odchádzala zo škôlky so slzami v očiach a výčitkami svedomia.

Ak utešujeme dieťa, že v škôlke mu bude dobre, musíme tomu samy veriť. Tiež som prešla situáciami, keď syn celú cestu do škôlky verklíkoval, ako nechce ísť do škôlky, lebo so mnou mu je lepšie.

Len čo si však prezul papučky, už utekal do triedy a ani si nespomenul, že sa mu tam nechcelo ísť.

Starostlivosť rodičov je nenahraditeľná, no každé dieťa potrebuje aj rovesníkov a iné hry, ktoré rodičia aj napriek snahám nevedia vždy zabezpečiť. S rodičmi dieťa pozná svet z jednej strany, v spoločnosti kamarátov a učiteliek zas z inej.

Nástupom dieťaťa do škôlky nastáva zmena v živote dieťaťa, ale i v živote rodičov. Škôlka je pre dieťa ďalším krokom na ceste k samostatnosti a rodičia si tiež musia začať zvykať, že dieťa začne prejavovať svoju závislosť/nezávislosť inak.

 Rady, ako pripraviť dieťa na škôlku

Mgr. Barbora Vodičková :zdroj internet

Nástup do škôlky je pre dieťa veľmi dôležitý a významný. Je to veľký krok pre neho aj pre jeho rodičov. Pre dieťa preto, že oficiálne vstupuje do širšieho sociálneho spoločenstva, pre rodičov preto, že nechávajú svoje dieťa osamote v starostlivosti cudzích dospelých.

Dieťa a rodičia sú k sebe tesne pripútaní, vstupom do škôlky nastal čas, kedy sa už musia na určitú dobu odpútať. Významný francúzsky detský psychiater Marcel Rufo píše, že život je o neustálom pripútavaní a odpútavaní. Škôlka je akýmsi trenažérom tých schopností, ktoré bude musieť dieťa veľakrát uplatniť aj vo svojej dospelosti. Ako hovorí ďalej: "Odlúčenie je potrebné preto, aby sme vlastnili svoje JA. To nám umožňuje vytvárať nové väzby, nové vzťahy a žiť svoj život".

Pre obe strany je to extrémne náročná situácia. Nástup do škôlky je však u dieťaťa spojený s vekom, kedy je danú situáciu schopné zvládnuť.Musia mu v tom pomôcť dospelí. Vďaka úzkej spolupráci s učiteľmi a odborníkmi v škôlke a dôkladnej príprave rodičov na tento krok, prechod dieťaťa do škôlky nemusí byť vôbec stresujúci.

Rodičia sú často zneistení a preto je nutné si uvedomiť, že prechod do škôlky musia v prvom rade po emocionálnej stránke zvládnuť oni. Ak sa to podarí im, s veľkou pravdepodobnosťou to zvládne aj ich dieťa.

Ako pripraviť rodiča a dieťa na škôlku?

Rodič sa musí v prvom rade pre vstup do škôlky pevne rozhodnúť. Zvážiť všetky pre a proti, emocionálnu zrelosť svojho dieťaťa a rodinnú situáciu. Rozhodnutie o umiestnení dieťaťa do škôlky by malo byť dostatočne pevné. Ak to tak nie je, dieťa veľmi rýchlo vycíti slabosť svojho rodiča a hladký prechod do škôlky sa nepodarí.

Deti majú tendenciu báť sa nových vecí, keby to tak nebolo, nebolo by to v poriadku. Z toho dôvodu rodič nemôže od dieťaťa očakávať, že nástup do škôlky prebehne hneď úplne hladko, bez plaču a možných scén v šatni, či pri dverách triedy. Naopak, rodič musí rátať s emocionálne náročnými situáciami v prvé dni, možno aj týždne. Je jasné, že situácia je ťažká pre obe strany.

Rodičia by sa mali pripraviť na to, že im bude ťažko a je to v poriadku. Dôležité je nezneistiť dieťa. Rodičia sú tí, ktorí to musia ustáť. Nedať na sebe znať citové rozpoloženie.

Tu sa vždy odporúča rodičom, obmedziť pohyb v škôlke na minimum, aby nebol čas na vyjednávanie. Väčšinou ranná kritická situácia rýchlo pominie a dieťa pri hre zabudne na "svoje trápenie"

Rodič by mal k inštitúcii a personálu, ktorému zveruje svoje dieťa získať dôveru. Získanie dôvery k inštitúciu výrazne napomáha celému adaptačnému procesu, preto je dôležité sa s rodičmi vopred stretnúť, umožniť im spoznať prostredie škôlky, personál, odpovedať na ich otázky, eliminovať ich obavy a uistiť ich o pozitívnom vývoji udalostí.

Rodič by mal dieťa zvykať na čas bez neho. Pred nástupom do škôlky by malo mať dieťa skúsenosť pobytu s inou dospelou osobou, napr. pestúnkou alebo starou mamou.

Rodič by mal dieťa zvykať na detský kolektív návštevou ihrísk alebo detských kamarátov. Deti, ktoré majú túto skúsenosť za sebou, lepšie vnikajú do kolektívu v materskej škole.

Rodič by mal dieťaťu veľa o škôlke rozprávať, vzbudzovať v ňom zvedavosť a motivovať ho. Odporúčajú sa knižky o škôlke, opakovaná návšteva škôlky v čase hier na dvore vonku. Dieťa sa môže nenásilnou formou prísť na chvíľu v sprievode mamy opakovane pohrať. Tak postupne spozná prostredie a budúcu učiteľku.

Keď potom príde do škôlky naozaj, nebude v úplne novom prostredí a jeden z mnohých stresujúcich faktorov (neznámosť prostredia) nemusí tak intenzívne pôsobiť.

Rodič by mal na tomto významnom akte veľmi intenzívne spolupracovať s personálom škôlky, ale aj naopak personál by mal dobre počúvať rodiča. Na rodičovské schopnosti a intuíciu netreba zabúdať, nie nadarmo sa hovorí, rodič je najlepší odborník na svoje dieťa, pretože ho najlepšie pozná a múdry personál v škôlke rodičovi načúva.

Nájdenie optimálnej spolupráce, vzájomnej podpory môže veľmi významne napomôcť spoločnému cieľu, čo najhladkejšiemu začleneniu dieťaťa do kolektívu.

Zdroj článkov: internet